Rozhovor: Peter Hámor o náročnosti lezenia na osemtisícovky

Najlepším tréningom na lezenie je lezenie a keďže je to môj koníček snažím sa v priebehu celého roka tráviť v horách a na skalách čo najviac času. V zime sa potom zameriavam hlavne na lezenie v ľade a dlhé výstupy v Tatrách. V decembri okrem toho začínam s tridsaťdňovými tréningovými cyklami zameranými na kondičnú prípravu. Tento systém sa mi osvedčil a preto ho v posledných rokoch takmer vôbec nemením.

Rovnako dôležitá je taktická príprava, počas ktorej sa s mojimi spolulezcami snažíme vymyslieť, naplánovať a zorganizovať expedíciu čo najlepšie, aby šanca na vrchol bola čo najväčšia. To znamená pripraviť aklimatizačnú časť tak, aby sme začiatkom apríla boli pripravení na samotný výstup. Snažíme sa tiež získať všetky potrebné informácie o kopci a ceste ktorú chceme liezť, aby sme vedeli „ušiť“ taktiku a pripravili potrebný materiál.

Začiatkom roka sa zintenzívňuje komunikácia s nepálskou agentúrou, ktorá zabezpečuje povolenia a všetko potrebné pre hladký priebeh expedície. No a samozrejme zháňanie peňazí, bez ktorých by ani ten najlepší horolezec nikdy nikam nevyliezol.    

21. mája 2006, o trištvrte na deväť, som stál na vrchole Annapurny. Zdržal som sa tam iba krátko a po vlastných stopách som začal zostupovať. Medzi prostredným a východným vrcholom som videl svetlo a snažil sa so svojimi kamarátmi pomocou čelovky nadviazať spojenie. Veril som, že ma vidia a podľa toho, kde sa nachádzali mi bolo jasné, že vo výstupe nepokračujú. Zostúpil som k svojmu batohu a začal s kopaním záhrabu.

Hlad, dehydratácia, únava, tma a samota iba pár metrov pod vrcholom himalájskej osemtisícovky zapríčinili halucinácie, ktoré ma prenasledovali počas celého večera. Neponáhľal som sa. Vedel som, že ma čaká dlhá a studená noc. O jednej som vliezol do svojej jaskyne a zakryl vchod batohom. O piatej ráno som vyšiel zo snehového záhrabu a začal liezť naspäť na vrchol skalnej bariéry. Neveľmi strmé, no pre mňa neznáme severné svahy boli oveľa lákavejšie ako opakovaný výstup na osemtisícový Východný vrchol Annapurny, v poslednom bivaku však na mňa čakali kamaráti a tak som nápad zostúpiť na sever rýchlo zavrhol.

Trvalo mi poriadne dlho, kým som sa ako-tak zahrial. Najhoršie na  tom boli moje ruky. Podobne ako predchádzajúci deň, aj tentoraz som musel chvíľu liezť bez rukavíc a aby som opäť rozprúdil krv v rukách  tlieskal som, cvičil a búchal nimi o porisko cepínu, až kým som nezbadal na snehu krv z rozbitých prstov. Pretraverzoval som svahy prostredného vrcholu, znovu vystúpil na 8023 metrov vysoký Východný vrchol Annapurny a o pol dvanástej som konečne zastal pred stanom, v ktorom na mňa čakali moji priatelia.

Vo vysokých horách nie je núdza o dramatické situácie a veľa horolezcov sa už do podobných situácii dostalo. V mojom živote ich vďakabohu nebolo veľa.

Asi najvážnejšie to bolo v roku 2009 na Dhaulágirí, keď môj spolulezec Piotrek Morawski spadol do približne tridsať metrov hlbokej ľadovcovej trhliny. Spolu s kamarátmi z poľskej horskej záchrannej služby TOPR sa nám ho z nej podarilo vytiahnuť, no kvôli podchladeniu a vnútorným zraneniam, ktoré utrpel počas pádu nakoniec zomrel. Podobne smutne sa skončila aj záchrana našej kamarátky a výbornej horolezkyne Joelle Brupbacher zo Švajčiarska, ktorá nebola kvôli vyčerpaniu schopná zostúpiť z vrcholu Makalu. S  Horiom Colibasanuom, mojim rumunským spolulezcom, sa nám ju nakoniec podarilo zniesť do stanu v 7500 metrov vysokom sedle Makalu La. V noci, keď sa nám už zdalo, že sme z najhoršieho vonku a záchranka bude úspešná, sa jej stav náhle zhoršil a Joelle zomrela.

V roku 2010 sme sa s Piotrom Pustelnikom museli otočiť iba niekoľko metrov pod vrcholom nepálskej sedemtisícovky Pumori. Mal zápal pľúc a jeho jedinou šancou bolo okamžite zostúpiť a čo najrýchlejšie sa dostať do nemocnice. Nakoniec všetko dobre dopadlo a Piotrovi sa o niekoľko týždňov podarilo vystúpiť na jeho poslednú, štrnástu osemtisícovku.  

Tak ako každý horolezec, aj ja by som ešte chcel preliezť množstvo pekných ciest a vystúpiť na viacero himalájskych vrcholov. V tejto chvíli je však pre mňa prioritou severozápadný hrebeň Dhaulágirí, posledná doposiaľ neprelezená logická línia na osemtisícovku. Spolu s mojimi rumunskými spolulezcami sme tam strávili veľa času, podarilo sa nám preliezť všetky technicky náročné pasáže a boli by sme veľmi radi, keby sa nám tento prvovýstup podarilo dotiahnuť až na vrchol.

Je možné, že sa medzitým vyberieme aj na nejaký iný osemtisícový vrchol menej náročnou trasou, no Dhaulágirí zostáva aj naďalej našim hlavným cieľom.